Ten pohľad mi vyrazil dych

Nedávno sme v škole písali slohovú prácu- rozprávanie. Zo štyroch tém som si vybrala práve túto, a tak som sa rozhodla, že sa o svoj príbeh s vami podelím.

Bolo to už dávno, no pamätám si, akoby dnes. Starí rodičia ma vzali na výlet do Benátok. Mesta vody a svetla. Vždy som túžila navštíviť Taliansko a som vďačná, že mi to starká a starký umožnili.

"Pôjdem sa prejsť," oznámila som starej mame.

"Dobre, ale dávaj si pozor," povedala a ešte dodala, " a nebuď dlho, o siedmej je večera."

Tak som teda šla sama v ústrety cudziemu mestu. Mestu, ktoré je krásne cez deň, aj v noci. Videla som hlavné námestie s bazilikou, úzke uličky, veselých Talianov, Canale Grande s množstvom lodí a gondol, hlboké čierne oči a...

Počkať. Hlboké čierne oči? Áno. Na mojich potulkách rozprávkovým mestom som stretla mladíka. Mal havranie kučery, hlboké čierne oči, čierny šat a šarm Itala, o ktorom určite vedel. Ostala som stáť ako prikovaná a nemohla som z neho spustiť zrak. Ten chlapec, či mládenec snáď bol, no myslím, že na tom nezáleží, pozrel sa na mňa pohľadom, čo vyrazil mi dych. Také oči som ešte nevidela. 

No ako plynuli minúty môjho státia a nečinnosti, on sa vzďaľoval, až nakoniec úplne zmizol. Ja som sa prebudila zo svojho sna, no neprestávala som myslieť na neznámeho Taliana. 

Večer som svoj príbeh prerozprávala starej mame. No ak by sa mi to stalo opäť, zachovala by som sa rovnako.

"Čo tak pre zmenu navštíviť Monako?" opýtala sa ma starká a začala sa smiať. Ja som sa samozrejme pridala. A tak sme sa spolu smiali, aj so starým otcom, ktorý potom začal rozprávať o tom, ako spoznal starú mamu. Ale to je už iný príbeh.